Očakávania sú na nič.. už sa skutočne bojím..
to je snáď tá najhoršia diagnóza pre môj stav.. bojím sa tešiť a bojím sa očakávať..
Oči mi otvorila sprcha.. umývam si hlavu a teta natešene vykríkne "Ahooj, nechala som ti pred dverami prekvapko". (prvé myšlienky- nevynesené odpadky?! je to irónia? Nie.. nie je .. je to teta a prišla k nám.. takže čokoláda? čokoláda by bola fajn.. na linke som videla dáky nový mobil (asi otcov.. spomínal že mi chce nejaký vode odolný na istú dobu požičať.. žeby teda mobil? ten by sa tiež zišiel.. ale.. bola dosť nadšená.. nenašla sa moja kabelka? čo ak?.. ale nie nad tým nebudem ani premýšľať ani dúfať.. fuck.. neskoro.. srať na to.. načo by mi ju niesla práve teta.. je to čokoláda).. mala som strach otvoriť dvere.. tie skurvené dvere.. dopadala na mňa klaustrofóbia.. akoby som sa potrebovala dostať na druhý breh pretože ten môj čoskoro zatopí ibaže všade okolo mňa sú krokodíly..
zohla som sa a nakukala cez škárku dverí..
nič som nevidela..
ach
(nakoniec to bolo pivo ktoré som už predtým videla na linke)-tomu sa hovorí definícia sklamania..
exla som ho
Zde hledá